Ako sa zmestilo 200 000 vojakov do komárňanskej Pevnosti?

Mnohokrát v médiách i v odborných, ale aj menej odborných článkoch možno počuť, resp. čítať, že do Pevnosti v Komárne sa zmestilo až 200 000 vojakov. Koľko? Až 200 000? Áno. Je to síce pravda, aj nie. K tomu si však musíme zadefinovať, čo rozumieme pod pojmom Pevnosť v Komárne.

Mnohí si pri počutí o Pevnosti v Komárne predstavujú tú pevnosť, ktorá sa nachádza pri sútoku Dunaja a Váhu, ktorú dali proti Turkom vybudovať habsburskí panovníci Ferdinand I., Ferdinand III. a Leopold I. Tú, ktorú často nazývame Starou a Novou pevnosťou. Tú, ktorú generál Klapka hrdinsky obraňoval v roku 1849 proti cisárskej armáde. Tú, ktorú Komárňania s obľubou nazývajú „hradom“. Tú, ktorú my odborníci, nazývame ako Ústredná pevnosť alebo Citadela, keďže po vybudovaní pevnostného systému zohrávala najdôležitejšiu úlohu, bola jeho ústredím, srdcom, posledným útočiskom vojakov a vojenského aparátu.


Takže, do tejto Pevnosti sa určite 200 000-ová armáda nezmestila. Hoci, ak počítame, že celková rozloha Ústrednej pevnosti je 13 hektárov, teda 130 000 m2, a keby sme 200 000 vojakov rozmiestnili tesne vedľa seba, tak by sa teoreticky na 1 m2 zmestilo 1 a pol vojaka. To by však nebolo pre nich veľmi komfortné. Iste by sa cítili ako sardinky v konzerve a obraňovať Pevnosť ani mesto by nebolo také jednoduché.
Čiže, ak hovoríme o Pevnosti v Komárne zo stránky ako jeden veľký komplex, myslíme tým, Ústrednú pevnosť, Vážske a Dunajské predmostie, Palatínovu líniu, Vážsku líniu, Pevnosť Monoštor a Pevnosť Igmánd. To sú tisíce a tisíce ubytovacích a skladovacích kapacít, kam by sa 200 000-ová armáda určite pomestila a našla komfortné útočisko.

Avšak, ak sa na pevnostný systém pozeráme ako na jeden celok, tak ako ho videli vojenskí inžinieri, tak za pevnosť môžeme pokladať všetky vojenské aj nevojenské objekty v správe a v majetku vojska. To bolo viac ako16 km opevnení, 50 hektárov zastavanej plochy a okolo 900 hektárov pozemkov, ktoré najčastejšie slúžili ako cvičiská, strelnice a zdroj surovín na výrobu stavebného materiálu (štrkoviská, hliniská a i.).
Ale prečo práve 200 000 vojakov a prečo práve Komárno? To sa musíme vrátiť na začiatok 19. storočia, keď v Európe prebiehali napoleonské vojny a takmer celá Európa bola zjednotená pod žezlom Napoleona I. alebo jeho súrodencov a švagrov. Koncom 18. storočia Komárno zasiahli dve silné zemetrasenia, ktoré vo veľkej miere poškodili aj Pevnosť. V tej dobe stála len tá tzv. Ústredná pevnosť. V roku 1782 sa cisár Jozef II. rozhodol, že Pevnosť v Komárne už nie je potrebná, svoj protiturecký charakter už aj tak dávno stratila a na jej chod sa vynakladalo zbytočne veľa peňazí. Nariadil aby sa stavby v Pevnosti predali na verejnej dražbe a vojenské pozemky darovali Komárnu. Tak sa Pevnosť pomaly začala rozoberať na stavebný materiál a strácať v rozširujúcej sa vegetácii.
Hovorí sa, že v každom nešťastí sa nájde aj niečo šťastné. V roku 1807 sa nový panovník František I. vydal na okružnú cestu po svojej monarchii s cieľom inšpekcie dôležitých oporných bodov v krajine. Z pohľadu na Pevnosť v Komárne, resp. na to čo z nej ešte ostalo, nebol veľmi nadšený. Preto poveril vojenských inžinierov, aby vypracovali plány ne jej obnovu. Tie sa však zdali byť panovníkovi pridrahé. Ale keby v roku 1809 Napoleon neobsadil Viedeň a cisársky dvor a vojenské velenie by sa nepresťahovalo práve do Komárna, tak pevnostný systém, ako ho poznáme dnes, by zrejme neexistoval. Panovník sa pri jednej z inšpekcií obnovy Pevnosti rozhodol, že z Komárna urobí jeden z najdôležitejších oporných bodov monarchie, ktorý sa mal „považovať za hlavný centrálny sklad pre celú monarchiu, a nie len ako zásobáreň posádky tejto obrovskej pevnosti na jeden rok, ale ako miesto, ktoré zabezpečí aj bezpečné ubytovanie pre 200 000-ovú armádu“.

Takže na otázku prečo práve 200 000 vojakov, dnes už zrejme odpoveď nenájdeme, ale vďaka veľkolepému snu panovníka, ktorý svoje voľné chvíle trávil ako záhradník, máme dnes v Komárne jednu z najjedinečnejších pamiatok. Hoci výstavba pevnostného systému pohltila nemalé množstvo peňazí a pracovnej sily, i životov vojakov a civilistov, postupne z neho vyrástol systém obkolesujúci celé mesto, kvôli čomu sa to nevedelo neskôr rozvíjať a takpovediac zamrzlo v čase a v obkľúčení armády.
A bolo v komárňanskej Pevnosti naozaj niekedy 200 000 vojakov? Nie nebolo. Podľa súpisov obyvateľstva a ďalších vojenských dokumentov vieme, že napr. v roku 1833 bolo v Komárne 1645 vojakov, v roku 1838: 2145; 1843: 4348; 1850: 2222; 1880: 2613; 1890: 3357; 1900: 3180; 1910: 3474. Čiže, naozaj len tá základná posádka odvedeného obyvateľstva na základnú vojenskú službu a profesionálny vojaci a ostaní vyššie postavení dôstojníci.
Z pamiatkového hľadiska ale môžeme byť právom hrdí, že takáto pamiatka, hodná aj titulu svetového dedičstva UNESCO, vydržala nápor dejinných udalostí a hoci nie je miestami v najlepšom technickom stave, stala sa neoddeliteľnou súčasťou slovenského Komárna a maďarského Komáromu.
Dnes je síce Ústredná Pevnosť v dôsledku rozšírenia nákazy vírusu COVID-19 uzatvorená pred verejnosťou, dúfame ale, že ju v budúcnosti navštívi čoraz väčší počet záujemcov o históriu a odnesú si kus našej histórie a dobrý zážitok.
Slovenčina
Top