História

 
Kniha SK

Tiráž

© Ľudovít Gráfel
Vydalo: © Mestský úrad Komárno a NEC ARTE s. r. o., 1999, 2006. 66 s.
Design: Tibor Németh
Lektorovali: PHDr. Eva Dénesová, Mgr. Mikuláš Getler
Preklady: Zuzana Bódayová, Zuzana Sáfiová
Technický redaktor: Ľudovít Gráfel, Tibor Németh
Reprodukcia: NEC ARTE s. r. o., Komárno - www.necarte.sk
Tlač: Bratislavské tlačiarne a.s., Polygrafia SAV, Bratislava
Autori fotografií: © Otto Kurucz, Oroszlámos György, Ľudovít Gráfel, Ladislav Platzner, Ladislav Vallach, Mária Sláviková, Peter Frátrič, Szamódy Zsolt, Teodor Nagy, a archívne obrazové materiály Podunajského múzea v Komárne, Pamiatkového úradu SR v Bratislave, Mestského úradu v Komárne a zo súkromnej zbierky Ing. Mariana Reška.

Predslov

V posledných rokoch sme u nás svedkami mimoriadneho a stále vzrastajúceho teoretického záujmu o otázky a riešenia problematiky životného prostredia, s čím logicky súvisí zvyšujúca sa pozornosť starostlivosti o kultúrne pamiatky.

Podiel kultúrnych pamiatok na podobe a utváraní životného prostredia je zásadný a ďalekosiahly. Nie je snáď potrebné zdôrazňovať, že na prvom mieste sú pamiatky staviteľstva a architektúry, ktoré majú pri utváraní a hlavne pri formovaní životného prostredia dominantnú i primárnu úlohu. To v plnej miere platí pre najvýznamnejšiu kultúrnu pamiatku Komárna "pre rozsiahly pevnostný systém", ktorý sa postupne začlenil do organického celku rozrastajúceho sa mesta a nie na poslednom mieste determinuje jeho urbanistický rozvoj.

Celý novodobý pevnostný systém Komárna, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou predstavuje z hľadiska historických fortifikačných stavieb na Slovensku významnú pamiatku s relatívne dobre zachovanými stavebnými prvkami. Doterajšie rôznorodé využitie pevnosti, predsunutých fortov a jednotlivých bastiónov obrannej reťaze je nevhodné. Nielenže nedovoľuje prezentovať pamiatku ako komplex, využiť jej veľké priestorové kapacity v prospech celospoločenského využitia, ale najviac sú príčinou devastácie neodborné zásahy do jej podstaty. Pre potreby dnešnej pamiatkovej starostlivosti je kladom, že napriek deštrukciám a neskorším utilitárnym stavebným zásahom možno jednotlivé objekty na základe ich zachovaných častí ideovo i prakticky rekonštruovať.

K objasneniu výstavby obranného systému Komárna napomáhajú projekty a plány bývalého Ženijného riaditeľstva v Komárne (K. K. Genie Direktion in Comorn) nachádzajúce sa vo vojenských archívoch vo Viedni a v Budapešti. Toto Ženijné riaditeľstvo v Komárne bolo zriadené začiatkom 19. storočia a najvyššou inštitúciou bolo Generálne ženijné riaditeľstvo vo Viedni (General Directorium des Genie und fortifications Wesens, resp. Directorium Generalis Rei Militaris Architectonicae).

V súčasnosti je relatívne málo spracované obdobie fortifikačného staviteľstva 19. storočia, tým skôr si architektonicko-historický rozbor vzniku a realizácie veľkolepého projektu u nás ojedinelého moderného opevnenia v Komárne vyžaduje samostatnú úlohu založenú predovšetkým na štúdiu historických materiálov a na hĺbkovom výskume v teréne.

Vážený čitateľ, pri zostavovaní obrazovej časti tejto publikácie som vychádzal z dvadsaťročných poznatkov a kontaktov s objektmi pevnostného systému, či už vo forme výskumu, metodiky pamiatkovej starostlivosti a priameho riadenia realizačných prác rekonštrukcie, či prezentácie pamiatky pre odbornú aj širokú verejnosť.

Som presvedčený, že listovanie ďalších stránok knihy vás mnohých bude motivovať k ešte hlbšiemu poznávaniu komárňanského súboru pevnostných stavieb, pretože pri písaní ma viedla snaha podať len základné informácie, a to tiež len v tých najhrubších rysoch vám priblížiť vznik a vývoj ojedinelého veľkolepého projektu. Čitateľovi takto umožňujem ďalšie poznatky získať z bohatej obrazovej prílohy.

Zároveň pevne dúfam, že pribudne nielen obdivovateľov, ale i niekoľko pokračovateľov v odbornej výskumnej práci, ktorí nám postupne pomôžu odhaliť rúcho tajomností, ktoré sa za múrmi komárňanských pevností ešte stále ukrývajú.

Vývoj hradu a opevnení v Komárne po začiatok novoveku

V polovici 19. storočia sa stal komárňanský pevnostný systém najväčšou a najsilnejšou obrannou stavbou rakúsko-uhorskej monarchie. Aby bolo možné v plnej miere pochopiť existenciu takéhoto obrovského fortifikačného diela na sútoku riek Dunaja a Váhu, je dobré stručne si pripomenúť historický vývoj obranných foriem v Komárne.
Situovanie pevnosti predurčilo výhodné strategické miesto, a to sútok Váhu a Dunaja s brodom a v neposlednej miere i križovatka obchodných ciest vedúcich z dolín riek Váhu, Nitry, Žitavy. Ovládanie takéhoto jedinečného prievozu a rušného dopravného ohniska znamenalo panstvo nad celou okolitou krajinou. Strategický význam predmetnej lokality pravdepodobne ako prví docenili Rimania, ktorí pozdĺž Dunaja vybudovali obranný systém – Limes Romanus. Územie dnešného Komárna bolo strategicky v dosahu Brigetia vybudovaného východne od súčasného mesta Komárna, na pravom brehu Dunaja. Cisár Marcus Aurelius (161–180) vydáva po porážke Kvádov v roku 171 rozkaz stavať pevnosti aj na ľavom brehu rieky. Jedným z týchto opevnených vojenských táborov je Celemantia (Leányvár) v chotári obce Iža, 4 km od Komárna. Či už stál alebo nestál na mieste komárňanskej pevnosti podobný rímsky kastel či burgus, sa nám v súčasnosti nepodarí objasniť1.

Lokácia dnešnej pevnosti Komárna, jeho osídlenie, či využitie na obranné ciele sa spomína v Anonymovom diele Gesta Hungarorum2, ktorý žil za vlády Béla III., v rokoch 1173–1196. V období tatárskych vpádov, kedy bola veľká časť nášho územia spustošená, sa dokázalo ubrániť len niekoľko silných hradov. Medzi ne patrilo i Komárno, o ktorom sa zmieňuje jeden z listov kráľa Bélu IV. v roku 12453. Po ústupe Tatárov z Uhorska kráľ podporujúci rozkvet stredovekých miest (aby sa mohol opierať o silnejúce meštianstvo) v krátkom čase udeľuje 25 mestám veľké výsady, medzi nimi – v roku 1265 – i mestské práva Komárnu4. Vtedajším majiteľom komárňanského hradu bol komorný gróf Henok (Henul), po ňom Walter, ktorý hrad zveľaďuje a opevňuje silnými kamennými múrmi. Vznik prvej murovanej pevnosti či hradu v Komárne môžeme teda datovať do rokov 1265–12685.

Od 13. storočia do obdobia panovania kráľa Mateja Korvína (1458–1490) máme o komárňanskom hrade neúplné poznatky. V roku 1317 sa za hradbami komárňanského hradu bránil Matúš Čák Trenčiansky proti uhorskému kráľovi Karolovi I. Róbertovi. V roku 1333 hrad získava výmenou za iné majster Donch (Dancs), zvolenský župan6. Reprezentatívnu podobu renesančného paláca dala komárňanskému hradu prestavba v dobe panovania Mateja Korvína vykonaná talianskymi majstrami. Dvorný dejepisár Bonfini ho menovite vyzdvihuje medzi najvýznamnejšími stavbami panovníka7. I keď nemáme k dispozícii nijaké vyobrazenia z tohto času, na základe písomných dokumentov môžeme stanoviť, že komárňanský hrad sa na konci 15. storočia stal významným komplexom budov s prepychovo vystavaným palácom zodpovedajúcim náročným kráľovským požiadavkám. Staviteľov viedli hlavne umelecké hľadiská, zdokonaľovanie opevnenia bolo len druhoradé, čo rozhodlo o vtedajšej podobe hradu. Charakter hradu a ďalší smer jeho vývoja zmenili až vyše pol druha storočia trvajúce turecké vojny. Na celom svete sa po vynájdení dela radikálne zmenili základné zásady výstavby hradov. Delo urobilo zastaranými všetky pevnosti postavené na obranu proti stredovekým dobyvačným prostriedkom. V prípade komárňanského hradu už v roku 1527, kedy vojská Ferdinanda I. pol dňa ostreľovali hrad, bolo dokázané, že stredoveké hradby nie sú schopné odolávať delostreleckej paľbe. Ferdinand I. poveril obnovou zničeného hradu talianskeho staviteľa Deciusa. Práce boli dokončené v roku 15288. Nie je však známe, do akej miery sa podarilo hrad obnoviť. Už v roku 1529 ho obliehali Turci pod vedením Sulejmana I., ba na krátky čas ho aj obsadili, lebo tamojšie cisárske vojsko zutekalo a hrad nechalo napospas osudu 9.
1. Na základe údajov Claudia Ptolemaia hlavný tok Dunaja viedol od Bratislavy smerom na Topoľníky, Bodzu a Hadovce pri Komárne, čo dokazuje, že sa nezhodoval so súčasným korytom rieky - P. Püspöki Nagy: A Csallóköz vízrajzi képének története Strabón Geógraphikájától IV. Béla király koráig. Új Mindenes Gyűjtemény 4, Madách, Bratislava 1985, str.63-123.
2. Győrffy Gy.: A magyarok elődeiről és honfoglalásról. Budapest 1958, str. 108-109. "Anonymus" v diele Gesta Hungarorum píše nasledovné:"...nielen to dostal Ketel (Retel), ale omnoho viac, pretože vodca Árpád po podmanení celej Panónie mu daroval za vernú službu kus zeme na sútoku Dunaja a Váhu. Neskôr syn Ketela Alaptolma (Oluptulma) postavil na tomto mieste hrad (opevnenie)...“
3. Kecskés L.: Komárom erőrendszere. Műemlékvédelem roč. XXII, č. 3, Budapest 1978, str. 200.
4. Gyulai R.: Komárom vármegye és Komárom város történetéhez. Régészeti egylet 1890-évi jelentés, Komárno 1890, str.12-13.
5. Tok V.: Komárňanská pevnosť. Komárno 1974, str. 10.
6. Tok V.: c.d., str. 10.
7. Kecskés L.: c.d. str 200-201 Bonfini píše:"..ďalej na cípe ostrova vidíme veľkolepo vystavaný komárňanský hrad. Z jeho priestranných nádvorí sa vypínajú rozmerné paláce... Na brehu Dunaja kotví výletná loď menom Bucentaurus..."
8. Takács S.: Lapok egy kis város múltjából. Komárno 1886, str 88.
9. Takács S.: Hogyan ostromolta a komáromi bírót húszezer török vitéz? Komáromi Lapok roč. XXI., č. 7, Komárno 1890.

Vývoj komárňanských opevnení po koniec 18. storočia

Po obsadení Budína Turkami v roku 1541 je Ferdinand I. nútený zdokonaľovať fortifikácie a budovať nové, modernejšie. Vyhotovením plánu komárňanskej pevnosti pravdepodobne poverili Pietra Ferraboscu, ktorý navrhol viacuhlový bastiónový systém10. Za projektantov komárňanskej pevnosti sa považujú aj Testa, Castaldo a Decius.
23. marca 1546 sa začala výstavba bastiónovej pevnosti. Murárske práce usmerňovali Giovanni Maria de Speciecasa, po ňom Di Dalmatio Bartolagi, vodné stavby Mathias Dusco, Venzel Cservenka a Paul Puls. Dozorcovia výstavby boli: Michael Schick (1546–1550), Leonhard Müller (od roku 1550) a Francisco Benigno (po roku 1552). Stavebným majstrom bol v roku 1550 Ihon Maria de Speciecasa. Fortifikačné práce viedol v roku 1551 D. Castaldo11. Podľa hlásenia Francisca Benigna sa v roku 1557 zdokonaľovali už len zemné valy a prehlbovali sa vodné priekopy. Tým sa i ukončila výstavba tzv. Starej pevnosti. Rok 1550 na pamätnej tabuli nad bránou pevnosti podľa všetkého označuje rok stavby portálu12.

Považujeme za pravdepodobné, že stavitelia pevnosti nemali dostatočné skúsenosti, a hlavne nepoznali vzťahy terénu ku geologickému podložiu, pretože jarná povodeň v roku 1570 spôsobila také obrovské škody, že sa zrútila časť kurtín (podľa hlásenia hlavného stavebného dozorcu kapitanátu Urbana Süessa – vyslaného do Komárna). Pod osobným vedením U. Süessa bola pevnosť v rokoch 1572–1592 znovu postavená. Na týchto prácach sa podieľali svojimi odbornými posudkami ďalší zahraniční experti: Nemec Daniel Speckle a Talian Carlo Theti13. Nová, podľa talianskeho vzoru navrhnutá, zdokonalená a prebudovaná pevnosť zažila zaťažkávajúcu skúšku v roku 1594, keď sinanský paša so stotisícovým vojskom celý mesiac bez úspechu obliehali pevnosť. Z výstavby pevnosti tej doby (z roku 1572) už máme presnú pôdorysnú schému, ktorá svedčí o tom, že tvar obvodových obranných zoskupení sa dodnes vôbec nezmenil.

K ďalšej dôležitej fortifikačnej činnosti došlo v dobe panovania Leopolda I. (1658–1705), keď v rokoch 1663–1664 padli do rúk Turkov Nové Zámky, čím sa obranná reťaz prelomila. Z tohto podnetu nariaďuje Leoplod I. výstavbu hlavne dvoch pevností: pevnosti Leopoldov neďaleko Hlohovca, ktorá mala zabrániť tureckému prenikaniu na Považie a tzv. Novú pevnosť v Komárne. Prvá etapa výstavby Novej pevnosti trvala do roku 1663, kedy boli vykonávané len práce na zemných valoch. Po roku 1663 sa začala II. etapa výstavby, v ktorej namiesto dočasných zemných valov postupne budovali bastióny a kurtíny z kameňa a pálených tehál. Práce sa uskutočnili na základe projektov francúzskeho inžiniera Franza Wymesa14, s využitím poznatkov najmodernejšej talianskej a francúzskej fortifikačnej architektúry. Dôkladná výstavba Novej pevnosti bola ukončená v roku 167315.

Priblížme si túto bastiónovú dvojpevnosť (Stará a Nová pevnosť) podľa medirytiny G. Bouttatsa vyhotovenej na základe projektov F. Wymesa. Stará pevnosť ostala v pôvodnom tvare tak, ako ju vybudovali v 16. storočí. Prehĺbili a rozšírili len vodnú priekopu deliacu ju od Novej pevnosti. Pred hlavnou bránou Starej pevnosti bol vybudovaný nepravidelný ravelín so zalomenou prístupovou cestou, chrániaci vstup do pevnosti podobne ako cornichon. Nová pevnosť budovaná v 17. storočí splnila dávnejšiu myšlienku zosilnenia Starej pevnosti. Bola na väčšej rozlohe ako stará, tiež v tvare päťuholníka a jej dva východné bastióny sa voľne pripájali za vodnou priekopou k dvom západným bastiónom Starej pevnosti. Z piatich bastiónov Novej pevnosti bol najväčší západný (stredný) s hrotom smerujúcim k mestu. Na sever i na juh od neho boli situované dva ravelíny, z ktorých južný, s padacím mostom, mal i úlohu chrániť hlavnú bránu pevnosti, ktorá bola umiestnená v strede kurtíny medzi západným a južným bastiónom16. Široká vodná priekopa okolo obvodových múrov sledovala tvar Novej pevnosti. V hradbách boli vybudované kazematy, z ktorých do priekopy vyúsťovalo niekoľko poterien. Okolo Starej a Novej pevnosti postavili v tomto období i kontreskarpy s krytou cestou a s niekoľkými zhromaždiskami. Na uvedenom pláne Gaspara Bouttatsa sa zachovali aj pomenovania jednotlivých fortifikačných článkov Novej pevnosti: juhovýchodný bastión – bastión sv. Krištofa, juhozápadný bastión – bastión anjela strážneho, západný (stredný) bastión – bastión Madony, severozápadný bastión – bastión sv. Xavera, severovýchodný bastión – bastión sv. Ľudovíta, severný ravelín – ravelín cisára a južný ravelín – ravelín cisárovnej.

Zhrnúc tieto poznatky môžeme konštatovať, že v druhej polovici 17. storočia predstavovala komárňanská pevnosť na svoju dobu vyspelú, dokonalú fortifikačnú stavbu na Slovensku a jednu z prvých svojho typu v strednej Európe. Ten istý osud, ktorému počas obrovskej povodne v roku 1682 padli za obeť mnohé budovy mesta, postihol i mohutnú dvojpevnosť a podstatne ju poškodil. Cisár Leopold I. priznal Komárnu dostatok finančných prostriedkov na opravu hradieb a na úpravu valov bol k dispozícii Dieppenthalov pluk. Opravená pevnosť prežívala posledné boje tureckých vojen v roku 1683, keď spojenci Turkov – kuruci Imricha Thökölyho nastúpili pod jej hradbami. Obliehanie a dobývanie komárňanskej pevnosti sa však opäť skončilo neúspešne17.

Turecká armáda utrpela v roku 1683 pod Viedňou závažnú porážku. Tým sa začala 16-ročná vojna, počas ktorej sa celé Uhorsko oslobodilo spod tureckého jarma. Táto zmena znamenala podstatný prevrat v živote Komárna. Hraničná pevnosť stráca na svojom význame a starostlivosť o údržbu pevnosti klesla na minimum. Dve veľké zemetrasenia v rokoch 1763 a 1783 – najmä druhé, epicentrum ktorého bolo v blízkosti pevnosti, na dlhší čas spečatili jej osud. Armádne veliteľstvo usúdilo, že oprava pevnosti nie je rentabilná a z toho dôvodu odvelilo z nej svoje vojská. Pozemok pevnosti daroval cisár Jozef II. mestu a budovy boli v roku 1784 predané na dražbe18. Až napoleonské vojny dali podnet k obnovovaniu pevnosti v roku 1808.
10. Pietro Ferrabosco (nar. okolo 1512 Lugano - umr. 1599?) - staviteľ, maliar, sochár talianskeho pôvodu. Od 40-tych rokov 16. storočia až do roku 1588 žil vo Viedni a pracoval v cisárskych službách, najmä ako staviteľ pevností a poradca pri opevňovacích prácach v Uhorsku, Sedmohradsku, Štajersku, Gorízii a na Slovensku v Nitre, Trnave, Trenčíne, Bratislave a Komárne.
11. Kecskés L.: c.d. str.204.
12. Text pamätnej tabule na portálom Starej pevnosti: FERDIN ROM IMP GERMANIAE HUNGARIAE ET BOHEMIAE REX zc INFANS HISPANIAR ARCHIDUX AVS DVX BVRGVNDIAE ZC AD MDL.
13. Kecskés L.: c.d. str.204.
14. F.Wymes sa opieral o návrhy Carla Thetiho.
15. Kecskés L.: c.d. str.207.
16. Nápis na pamätnej tabuli nad vstupom do Novej pevnosti: LEOPOLDI: ELE: ROM: IMP: HUNG: AC: BOH: REGIS: ARCHID: AVS: -c: GVBERNATORE: COMMORNI: CAROLO: LVDOVICO: S: R: I: COMITE: AB HOFFKIRCHEN: BELLI: CONSILARIO: CAMMERARIO: COLLNELLO: GENERALI: CAMPI: MARESCHALLI: LOCVMTENENTE: -c: OPERA: OMNIA: EX: CESPITIBUS: CONSTRUCTA: IAMQ: DILAPSA: RESTAURAT: EXTERNA: AD: MELIOREM: DEFENSIONIS: STATUM: REDACTA: SUNT-ANNO: MDCLXXIII:
17. Kecskés L.: c.d. str.208.
18. Rovács A.: A Komáromi vár leszerelése. Komáromi Lapok roč. XXII., č. 30, Komárno 1901.

Priebeh a podmienky vzniku a výstavby

Vplyvom napoleonských vojen sa začala posledná expanzia výstavby pevnostného systému Komárna. Hlavné vojnové udalosti v rokoch 1800–1805 usmerňujú pozornosť vojenského vedenia, ktoré si potrebovalo pri Dunaji zabezpečiť strategické postavenie proti Napoleonovi, opäť na Komárno. Pri tejto príležitosti sa buduje z tehál aj severné krídlo Novej pevnosti, ktoré bolo dovtedy zo zeminy.

Túto činnosť môžeme nazvať aj treťou etapou výstavby Novej pevnosti. Práce sa začali 20. augusta 1808 a 4. septembra toho istého roka boli i dokončené19. V rámci ďalších prác sa na nádvorí v roku 1810 vystavala obrovská kasáreň v pôdorysnom tvare písmena "U", rovnobežne s kurtínami a v jej vnútornom priestore na južnej strane postavili v roku 1815 veliteľskú budovu. V prvej polovici 19. storočia, v rokoch 1827–1839, bola prestavaná aj Stará pevnosť. Pri zachovaní obvodových múrov pevnosti vybudovali kazematné priestory v kurtínach, ako aj kazematné delostrelecké postavenie v bastiónoch20.

Od roku 1807, v ktorom Komárno navštívil aj cisár František I. (1792–1835), sa začala i rozsiahla projekčná činnosť. Plány pevnostného systému slúžiaceho pôvodne pre dvestotisícové vojsko21 sa po konečnú realizáciu viackrát zmenili. Prvý veľkolepý návrh pochádza z roku 1810, nemohol sa realizovať, pretože si vyžadoval neúnosné finančné náklady. Musíme však konštatovať, že svojím prvým impulzom inšpiroval nasledujúcich tvorcov a svojou koncepciou ovplyvnil vznik novodobého pevnostného systému Komárna. Rad ďalších projektov je už o niečo skromnejší a najmä tie, čo pochádzajú z rokov 1866–67 sa približujú zámerom vojenskej moci i k dnešnému tvaru obranných zoskupení.

Za termín dokončenia výstavby všetkých komponentov pevnostného súboru považujeme rok 1877. Mapa z roku 1876 tzv. "Plan der Befestigungen von Comorn" predstavuje už skutočný stav dobudovaného pevnostného komplexu, i keď na Igmándskej pevnosti ako poslednom objekte, sa ešte rok pracovalo na ukončení.
19. Text pamätnej tabule na múre predmetného úseku opevnenia: FUNDIERT DEN 20. AUG. VOLLENDENT DEN 4. NOV: AM CAROLUS TAGE. IM JAHRE 1808.
20. Údaj prevzatý z výkresu: "Rapports Plan - Uiber casematirung der alten Festung von 1827-1839.
21. František I. vyslovil želanie, aby komárňanská pevnosť bola najsilnejšou v celej monarchii a bola schopná poskytnúť útočisko dvestotisícovej armáde: "...als ein Haupt-Central-Depot-Platz für die ganze Monarchie...auch für eine zahlreiche Armee von 200 000 Mann in bomben freien Unterkunften daselbst in Sicherheit zu bringen" (Takács S.: Adalékok Komárom városának történetéhez és etnográfiához. Komáromi Lapok roč. VI.,č. 1, Komárno 1885).

Palatínska línia

Prenesením ťažiska obrany na prstenec tvŕdzí (fortov) obklopujúcich ústrednú pevnosť vznikol v 19. storočí nový fortifikačný systém nazývaný tiež fortovou pevnosťou. Tvorili ju dva prvky: stará pevnosť (často zvaná citadela) a prstenec predsunutých tvŕdzí22. Teoretické princípy fortových pevností sa realizovali vo väčšine európskych štátov, ako napr. zosilnená obrana Terezína a Olomouca v päťdesiatych rokoch 19. storočia systémom predsunutých pevnôstok. V Poľsku napr. opevnenie Varšavy, Poznane, Krakova a najmä pevnosti Modlin, ktorého prvá fáza (1806 až 1812) a druhá fáza (1830–40) je svojou koncepciou podobná Komárnu. S vynálezom ryhovaných hlavní diel v roku 1859 sa ťažisko obrany pevnostných komplexov presúva z vlastného polygónu na forty a obranné reťaze vysunuté do predpolia23. V 19. storočí podmienili fortifikačnú činnosť habsburskej monarchie hlavne dve medzinárodné situácie: začiatkom storočia – dobyvačné vojny Napoleona I. Bonaparteho, v druhej polovici – rozpory medzi Pruskom a Rakúskom.

Prvým krokom k budovaniu Palatínskej línie bola výstavba predsunutej dočasnej pevnostnej línie, pozostávajúcej zo 6 reduitov pospájaných valmi, vysunutej cca. na 3 km od ústrednej pevnosti (citadely). Opevňovacie práce usmerňoval palatín Jozef a na jeho počesť bola pomenovaná "Palatínskou líniou" (Palatinal Verschanzungen, Palatinallinie, Linea Palatinale)24. Na jej mieste sa v rokoch 1839–1847 vystavala z pevného stavebného materiálu obranná reťaz novopruského typu – dôležitý článok fortovej pevnosti, i keď sa nevyznačovala uzavretou dispozíciou ako ostatné predsunuté forty25. Pozostáva z piatich päťuhlových bastiónov spojených ďalšími fortifikačnými článkami v jednu súvislú reťaz. Niet snáď pochýb, že ide o vrcholenie a doznievanie bastiónového systému s využitím všetkých dovtedajších skúseností a foriem obranného boja, dokladajúce prechod od bastiónového systému k novým obranným formám, pretože rozšírenie používania železobetónu a pancierových kopúl prináša koncom 19. storočia zásadnú zmenu do spôsobu realizácie obranných stavieb.
22. Bochenek R.: Od palisád k podzemním pevnostem. Praha 1972, str. 116: " Za tvorcu koncepcie fortových pevností sa považuje francúzsky inžinier Montaleuibert, ktorý v jednom zo svojich spisov k problematike fortifikačného staviteľstva(vydaných v r. 1793)navrhol chrániť všetky pevnosti prstencom niekoľkých fortov vysunutých 3-3,5 km od hlavných polygónov pevností."Túto koncepciu ďalej rozvinuli v 19. storočí Francúz Marescot a Rus Teljakovskij.
23. Nielen ryhovaná hlaveň, ale i vynález záveru, ktorým sa uplatnil nový spôsob nabíjaniu zozadu. Boli objavené i nové silnejšie výbušniny ako pyroxilín, nitroglicerín, melinit a trotyl. Aj vo vývoji ručných palných zbraní došlo k veľkému pokroku. 19. storočie začalo puškou s hladkou hlavňou a kresadlovým zámkom, strieľajúcou čiernym prachom na účinný dostrel 100-200 m a končilo opakovačkou na bezdymný prach s dostrelom 2 000m. Bochenek Ryszard: Od palisád k podzemním pevnostem.Praha 1972.
24. Šesťreduitová línia tzv. Palatinal Verchanzungen je zachytená na pláne "Uibersichts Plan der alten und neuen Festung Comorn sammt Brückenkopfen und den Palatinal Verschanzungen".
25. Obdobie výstavby dokazuje poznámku na pláne "Palatinal linie-No 274, K.u.K. Genie Direction in Komorn" z 24. februára 1870. Letopočet 1844 nachádzajúci sa na východnom priečelí Bratislavskej brány pri bastióne I. nie je teda rokom začatia výstavby celej línie ako sa to uvádzalo v doterajších publikáciach, ale letopočtom výstavbu samotnej brány.

Vážska línia

Prusko-rakúska vojna v roku 1866 determinovala výstavbu vážskej obrannej reťaze, skoro o 20 rokov po dobudovaní Palatínskej línie, čo sa v podstate odráža i na jej koncepcii a dispozícii. Líniu tvorilo šesť fortifikačných objektov (VI.–XI.), z ktorých termín bastión (Werk) možno použiť len pre prvé dva objekty – VI. a VII., aj to už s určitými výhradami. Jadro bastiónu VI. tvorí už typický fort so schopnosťou samostatnej bodovej obrany. Možno ho porovnať s pevnosťou Citadella na hore Gellért v Budíne z toho istého obdobia. Jadro bastiónu VII. tvorí reduit v pôdorysnom tvare "U".

Ďalšie fortifikačné objekty (VIII., VIII 1/2., IX., X.) sa uvádzajú v pôvodnej výkresovej dokumentácii ako batérie a sú objemovo neporovnateľne menšie ako predošlé 26. Striedmosť tejto línie oproti Palatínskej vyplýva z jej situácie – orientovanej pozdĺž toku Váhu, čiže mala svoje predpolie čiastočne zabezpečené širokým vodným tokom. Posledný fortifikačný článok (XI.), z ktorého sa zachovala neogotická hlavná brána, plnil zakončujúcu funkciu Vážskej línie s napojením na vonkajšie články Novej pevnosti a predsunutými kontragardami (envelopou) na Starú pevnosť.
26. Rapports - Plan: "über die im Jahre 1866 ausgeführten Vertheidigungs- Instandsetzungs Arbeiten am Waag Anschluss. K.u.K. Genie Direction Komorn"-výkres z 11. mája 1867.

Predsunutá Vážska pevnosť a Dunajská pevnosť

Vývoj oboch predsunutých pevností (predmostí)27 môžeme v podstate stotožniť. Obe boli spojené s ústrednou pevnosťou pontónovým mostom. Vojenská rada na základe už starších návrhov z roku 1555 prijala v r. 1577 rozhodnutie na výstavbu dvoch pevnôstok palánkovej konštrukcie, ktoré boli vybudované za riekami v r. 1585. V prvej polovici 17. storočia ich nazývali sv. Michal (neskôr sv. Filip) a sv. Peter28. V roku 1661 boli zbúrané, pretože už nevyhovovali vtedajším nárokom a na ich miestach postavili silnejšie obranné stavby29. Na medirytine z knihy A. M. Malleta "Kriegs-Arbeit" (Amsterdam 1687), môžeme jasne vidieť situovanie oboch vysunutých fortifikačných článkov za riekami Váh a Dunaj.
Nie je vylúčené, že ako podklad na vybudovanie týchto obranných článkov poslúžil návrh Jozefa Priamiho vypracovaný v r. 166330. Nevieme presne, aká bola dispozícia týchto fortifikačných článkov v ďalšom storočí. Isté je, že v rámci veľkej výstavby pevnostného systému v priebehu 19. storočia a najmä v šesťdesiatych rokoch ich prestavali a zosilnili podľa novej takticko-technickej štruktúry opevnení. Pozostávali zo štvorbastiónovej pevnosti po stranách s tromi a tromi reduitmi. Dunajské predmostie zohralo významnú úlohu i v revolučných rokoch 1848–49, keď komárňanská pevnosť pod velením generála Klapku odolávala náporu reakčných vojsk. Aj v tomto období si Komárno zachovalo čistý štít a vojenským násilím dobyté nebolo.
27. Nemecké označenie "Brückenkopf" (u nás zriedka používané) je možné preložiť ako opevnené predmostie. Je zrejmé, že dôraz je na predmete "most", ktorý patrí k formám komunikácií. Z toho dôvodu je možné týmto názvom označiť také pevnosti a menšie opevnenia, ktorých úlohou bolo brániť most, presnejšie-nástupy na jeho konštrukciu. Do tejto skupiny však nie je možné zaradiť také predsunuté pevnosti, ktorých úlohou bolo predsunutou obranou chrániť urbanistický komlex mesta, alebo ústrednú pevnosť, a to v terénnej situácii najpriaznivejšej pre útok. Z tohto dôvodu v rámci odbornej terminológie je správne nazývať tieto objekty predsunutými pevnosťami, a nie opevnenými predmostiami. (Andrej Fiala: Waagbrückenkopf - prieskum a vyhodnotenie. Krajský ústav štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody Bratislava 1981, str19).
28. Kecskés L.:c.d. str.214.
29. Takács S.:Rajzok a török világból. II. zväzok. Budapest 1915, str.28.
30. Po dobytí najdôležitejších pevností: Nových Zámkov, Levíc a Nitry Turkami, vypracoval vojenský inžinier a architekt J. Priami v roku 1663 v službách cisára návrh na opevnenie Komárna, Červeného Kameňa, Nových Zámkov a Bratislavy. Tieto návrhy môžeme konfortovať s medirytinou Schnitzera podľa návrhu J. Priamiho-1665, ktorá zobrazuje plán opevnenia Bratislavy z roku 1663, ďalej s kartografickým obrazom opevnenia pri Kolárove (Gúta), ktorého medirytinu vyhotovil C. Merian podľa Priamiho Nákresov v roku 1672.

Monoštorská pevnosť

Jej vznik súvisí so zabezpečením obrany pre usadlosť Új Szőny (dnešné Komárom v Maďarsku) pred nepriateľom útočiacim zo západu. V júni roku 1849 sa na rozkaz generála Klapku, veliteľa pevnosti a revolučnej armády, sa vykonalo opevnenie monoštorskej vyvýšeniny (odtiaľ názov). Po revolúcii, v rokoch 1850–1871 vystavali na základe projektov Ženijného riaditeľstva v Komárne pevnosť Sandberg31, ktorá bola nedeliteľnou súčasťou fortovej pevnosti.
31. Kecskés L.: c.d. str. 215.

Igmándska pevnosť

Predstavuje najmladší a najjužnejší článok fortifikačného systému Komárna. Vybudovali ju pre obranu južnej komunikácie vedúcej do mesta od neďalekej obce Igmánd v Maďarsku (odtiaľ názov). Za revolúcie v jej priestoroch vybudovali zemnú pevnôstku zosilnenú palisádami. Tú však rozobrali a na jej mieste vybudovali v rokoch 1871–1877 novú, symetricky komponovanú pevnosť ako poslednú z vysunutého prstenca fortov32.
32. Tamtiež

Stavebno-historická analýza a koncepcia výstavby

Prístup k danej problematike môže byť značne rozdielny, nakoľko doteraz nebola, alebo bola len v malej miere spracovaná v odbornej historickej literatúre. Riadiť sa metódami histórie umenia a architektúry je obtiažne, i keď sa dobové architektonické prvky uplatňujú na fortifikačných stavbách, ale nie sú nositeľmi typických vlastností opevnenia. Vývoj fortifikačných článkov a zdokonaľovanie fortifikačných systémov boli závislé predovšetkým od používaných bojových prostriedkov, vývoja foriem útočnej a obrannej vojny, teda od činiteľov vzdialených estetickým názorom. Kompozícia architektonických hmôt fortov a bastiónov bola v prvom rade podmienená svojej funkcii. Z toho dôvodu architektúru určuje maximálna účelovosť jednoducho komponovaných objektov s akcentom na tektoniku stavby, ktorá i vizuálne pôsobí skeleticky pevne a monumentálne.

Všetky interiéry sú klenuté, vytvorené z tehál, a to spôsobom, ktorý svojou dôslednosťou vysoko prevyšuje funkciu stavby. Využívajú sa všetky typy valenej klenby, najčastejšie s polkruhovým a segmentovým oblúkom a pri vytváraní streleckých postavení vzniká klenba s lunetami. Všade sa presviedčame o vysokej účelovosti a jednoduchosti funkcií článkov stavby determinovaných maximálnou odolnosťou proti útoku nepriateľa. Projekty a plány vyhotovilo počas niekoľkých desaťročí Ženijné riaditeľstvo v Komárne, ktoré bolo pravdepodobne zriadené začiatkom 19. storočia. Dôležité je upozorniť na grafické merítko plánov a zameraní, ktoré sú vyjadrené vtedajšou siahovou sústavou33. Päť bastiónov Palatínskej línie je svojou dispozíciou v podstate rovnakých. Odlišujú sa od seba len nepatrnými rozmermi, uhlami bastiónov a zalomením krídiel retranchementov. Táto nepatrná odlišnosť nie je ani tak závislá od daností terénu, ako od nutnosti zabezpečenia vzájomnej obranyschopnosti. Projektanti využili zásadu vyslovenú ešte Danielom Specklem, podľa ktorej boky bastiónov majú byť kolmé na čiaru obrany. Čiara obrany bola rovnobežná s priekopou medzi dvoma bastiónmi a bola totožná s jej kontreskarpou pri susednom bastióne.

Touto konštrukciou vznikla požiadavka zalomenia kurtín a vodných priekop v polovici úseku medzi bastiónmi. Na zalomenom úseku boli vybudované menšie medzibastióny, ktoré slúžili pre obranné postavenie ťažkého delostrelectva a boli prístupné dvoma postrannými rampami z priekopy. Boky a líca samotných bastiónov sú po obvode armované silným kamenným murivom. Takisto eskarpy a kontreskarpy sú kamenné. V hrdle bastiónu je situovaný retranchement s dvojitou funkciou – obrannou i ubytovacou. V priestore dutého bastiónu na kapitále sa nachádza delový rondel stavebne naviazaný na stred retranchementu. Na monumentalitu stavby poukazujú napr. tieto parametre bastiónu II.: Hrdlo bastiónu (šírka) 210 m
Bok bastiónu (dĺžka) 60 m
Líce bastiónu (dĺžka) 108 m
Výška eskarpy 7 m
Líca na hrote zvierajú 145° uhol
Nárožie bastiónu má 110° uhol

Uzavretý okruh kazematných komunikácií jedného bastiónu je približne 720 m. Ak k tomu prirátame komunikačné galérie vedúce v telese kurtín, ktorých dĺžka medzi bastiónmi je cca 360 m, tak len v Palatínskej línii predstavuje dĺžka kazematných komunikácií cca 5000 m. Prepojenie medzi vnútorným priestorom obrannej línie a územím mimo mesta zabezpečovali dokonale chránené brány: • pri bastióne I. – Bratislavská brána (Presburger Thor) vystavaná v roku 1844 podľa návrhu Pietra Nobileho v klasicistickom štýle 34 • pri bastióne III. – Gútska brána (Guttaer Thor) s architektonickými znakmi neorenesancie • brány vo Vážskej línii s padacími mostami pripomínajú architektúru romantizmu konca 19. storočia. Hlavne pri týchto objektoch pevnostného systému Komárna sa stretávame s estetizujúcimi snahami odrážajúcimi dobovú architektonickú tvorbu. Jednotlivé objekty Palatínskej a Vážskej línie boli vybudované v priebehu tridsiatich rokov: od konca 30-tych rokov po koniec 60-tych rokov 19. storočia, s jednou dlhšou prestávkou. Sú to objekty, ktoré vznikali súčasne, a teda nemôžeme hovoriť o nejakých fázach stavby či o ďalších podstatných prestavbách. Ešte v období pôvodného využitia, t. j. v druhej polovici 19. storočia a v prvej polovici 20. storočia, boli najmä v interiéroch vykonané menšie stavebné úpravy. Dve väčšie stavebné úpravy boli vyvolané výstavbou železničných tratí

Jedna z nich – do Új Szőnyu (dnes v Maďarskej republike) viedla cez opevnenie medzi bastiónmi I.–II., druhá – trať do Dunajskej Stredy (budovaná v r. 1896) – medzi bastiónmi III.–IV. Tieto trate však boli zakomponované do fortifikačného systému a ich vstupy boli opevnené. Technika stavby, čo sa týka konštrukcií a použitého materiálu je pri výstavbe objektov rovnaká. Pre veľké nároky na materiál sa pristúpilo ku kombinovanej technike. Základným stavebným materiálom je kameň (biely vápenec z kameňolomu Dunaalmás), kvalitne vypaľovaná tehla a zemina. Tieto doplňuje ružový vápenec (kameňolom Süttő) používaný na rímsy, ostenia vstupov a šambrány okien, v niektorých prípadoch i na vytvorenie kamenného sokla. V hĺbke viacerých deštrukcií je vidieť, že jadro murív tvoril lomový kameň (resp. miešané murivo), ktoré je na lícach fasád obložené jednou či dvoma vrstvami tehál alebo jednou vrstvou do líca opracovaných kamenných kvádrov.

Tento kamenný obklad je riešený ako riadkové murivo alebo ako kyklopské murivo – z polygonálnych kvádrov. V oboch prípadoch ložné a styčné škáry do seba tesne zapadajú, čo dokladá precíznu kamenársku prácu. Tehlové fasády majú zásadne kamenný sokel a na nárožiach sú spevnené kamenným kvádrovaním. Dokonalé kladenie tehál i pri klenutí nadpraží okien a portálov dávalo možnosť zvýrazňovať škáry, ktoré svojou kresbou výtvarne doplňovali vzhľad fasády. Z toho dôvodu neboli vôbec omietané, alebo boli potiahnuté len veľmi jemnou vrstvou do žlto-okrova sfarbenej omietky, na ktorej sa škára zvýraznila dokresbou. Fasády ukončuje rímsa z ružového vápenca, opatrená okapovým nosom. Všetky murárske, kamenárske a ostatné remeselné práce boli vykonané na vysokej kvalitatívnej úrovni. Stavba je výsledkom nekonečnej pracovnej ľudskej aktivity dokladajúca až stredoveký charakter novým technologickým riešením.
33. V tretej štvrtine 18. storočia boli zavedené vo vojenskej správe jednotné fortifikačné miery (fortifikations Maas). Z projektovo-technickej dokumentácie vyplýva, že jedna fortifikačná siaha (fortifications Klafter-1°) má hodnotu 1,95 m.
1° jedna siaha = 195,000 cm = 6’ šesť stôp
1’ jedna stopa = 32,500 cm = 12” dvanásť palcov
1” jeden palec-cól = 2,700 cm = 12’” dvanásť liniek
1’”jedna linka = 0,225 cm
t.j. 1°=6’=72”=864’”
(Rozpis siahovej miery podľa A. Romaňáka: Pevnost Terezín. Ústí nad Labem 1972.)
34.. Nápis na architráve západného priečelia Bratislavskej brány: FERDINANDUS i. IMPERATOR AUSTRIAE HUNGARIAE REX H.N.V.

Súčasný stav a pamiatková obnova


Fortifikačný systém Komárna je vo svojej podstate zachovaný. K prerušeniu obrannej línie, respektíve k rozbúraniu niektorých častí pevnosti došlo ešte v prvej polovici minulého storočia. Tento osud postihol vonkajšie články ústrednej pevnosti a bastión I., z ktorého sa zachovala len Bratislavská brána a fragment retranchementu. Medzi bastiónmi II.-III. bola prerazená kurtína za účelom vybudovania komunikácie. Časť hradby medzi bastiónmi III.-IV. bola asanovaná pre komunikáciu a železničnú trať do Bratislavy a Kolárova. Z Vážskej línie je asanovaný úsek hradieb medzi batériami IX. a X. K poškodeniu a devastácii Starej a Novej pevnosti prispeli veľkou mierou najmä sovietske vojská, ktoré užívali tieto priestory od roku 1968 do roku 1991. Dnes Ústredná pevnosť (stará a nová) je už majetkom Mesta Komárno a zatiaľ bez konkrétneho využitia. Súčasné využitie objektov Palatínskej a Vážskej línie rôznymi podnikmi a podnikateľskými subjektmi, ktoré tu majú umiestnené, obchodné, prevádzkové a skladové priestory je väčšinou nevhodné. V predchádzajúcom období bolo i príčinou devastácie a minimálnej starostlivosti o údržbu.

Dodnes dobre zachovaná koncepcia stavby, relatívne dobrý stavebno-technický stav, výhodná zemepisná poloha a pre európske pomery neobvyklý monumentálny rozsah pamiatky si vyžadujú rýchle zásadné riešenie, ktoré umožní nielen záchranu samotného hodnotného pevnostného komplexu, ale aj jeho optimálne využitie v širších spoločenských vzťahoch. Navyše môže spĺňať aj nové funkcie, ktorých zabezpečenie by bolo inou cestou nákladnejšie a časovo ťažšie dosiahnuteľné. Výber objektov pre celospoločenské využitie celého opevnenia bol už stanovený. Z hľadiska odlišnosti miery zachovania rovnakých objektov je možná určitá zmena, a to v tom zmysle, aby sa najlepšie zachovaný objekt stal najviac sprístupnený vo forme objektu muzeálneho alebo podobného charakteru. Bude potrebné objekty pevnostného systému postupne začleniť do organizmu rozrastajúceho sa mesta s vytvorením rekreačno-oddychovej zóny pre obyvateľov Komárna. Nakoľko v súčasnej projekčnej činnosti dochádza k upresňovaniu využitia a obnovy objektov, čo je podmienené najmä budúcimi užívateľmi a celospoločenskými potrebami, je nutné spresniť i koncepciu celkového využitia Ústrednej pevnosti, Palatínskej a Vážskej línie.

Bastióny Palatínskej línie sú dispozične rovnaké, a ojedinelé svojou formou sú bastióny VI. a VII. Vážskej línie. Z toho dôvodu je primárnou úloha zachovania a obnovy základných typov fortifikačných objektov obrannej línie. Predmetom prvej komplexnej pamiatkovej obnovy bol v rokoch 1982 až 1991 bastión VI. s priľahlým valovým systémom. V obnovenom bastióne je umiestnená muzeálna expozícia, reštaurácia a ďalšie zariadenia slúžiace turistickému ruchu. Rekonštrukcia a využitie objektu pre kultúrno – spoločenské ciele boli ocenené plaketou „Europa Nostra“. V poslednej dobe sme boli svedkami ďalších rekonštrukcií vykonávaných solventnými podnikateľmi, ktorí na vlastné náklady obnovili objekty pre vlastnú potrebu, a tým prispeli k záchrane nášho kultúrneho dedičstva. Pozitívnymi príkladmi sú bastión I. s Bratislavskou bránou, bastión IV. a bastión V., v ktorom našla svoje miesto aj galéria výtvarného umenia. Mesto Komárno v súčasnosti vyvíja aktivity zamerané najmä na revitalizáciu a prezentáciu najhodnotnejšej časti systému a to Starej a Novej pevnosti. Túto snahu badať aj v sesterskom meste Komárome, ktoré v rámci Maďarskej republiky podniká účinné kroky pre oživenie predsunutých pevností, a to Igmándskej, Hviezdicovej (Dunajského predmostia) a najmä Monoštorskej pevnosti, ktorú taktiež ako Starú pevnosť v Komárne uvoľnili po roku 1990 sovietske vojská.

Nakoľko má pevnostný systém slúžiť najmä pre turistický ruch a pre obyvateľstvo mesta ako oddychovo-rekreačná zóna bol niektorými časťami opevnenia navrhnutý „historicko-náučný chodník“, ktorý rozšíri kultúrno-poznávaciu činnosť a predstaví návštevníkom mnohotvárnu kultúrnu pamiatku majstrovskej architektúry. Trasy náučných chodníkov budú zostavené tak, aby návštevník mal možnosť spoznať všetky články opevnenia, ako aj všetky druhy priestorov: vodné priekopy, komunikačné a strelecké galérie, kazematy, kurtíny, bastióny a ďalšie pevnostné objekty.

Pevnostný systém Komárna, nachádzajúci sa dnes na území dvoch štátov, má všetky predpoklady stať sa svetovým kultúrnym dedičstvom. Keď berieme do úvahy celé obdobie budovania bastiónových opevnení (XVI. až XIX. storočie) isto nachádzame nespočetné množstvo pamiatok podobného charakteru na rôznych miestach vo svete. Sústredené sú najmä na území európskych krajín (na severe napr. Suomenlinna vo Fínsku a na juhu Valetta na Malte). Zo susedných štátov sú to napr. Jozefov a Terezín v Českej republike, Modlin a Torun v Poľsku a pod. Nachádzajú sa však aj v Mexiku a na viacerých pobrežných miestach Atlantického oceánu. Jedinečnosť komárňanských pevností však spočíva:
• Vo veľkosti – rozsahu objektov, ktoré boli schopné pojať 200 000 člennú armádu. Najsilnejšia a najväčšia habsburská pevnosť Rakúsko-Uhorskej monarchie – útočisko cisára.
• Pevnosť nikdy nebola dobytá – ani v období tureckých obliehaní v 16. a 17. storočí, ani počas revolučných rokov 1848-49.
• V navrstvení viacerých vývojových etáp budovania bastiónových pevností.
• V monumentálnosti a v spôsobe technického ako aj architektonického riešenia.
• V dobrom stavebno-technickom stave zachovaných objektov, ktoré môžu po revitalizácii spĺňať funkcie nadregionálneho charakteru.

Obnova a rekonštrukcia do pôvodného stavu nielenže umožní prezentáciu významnej kultúrnej pamiatky, ktorá v našej republike nemá obdoby a odráža posledné úsilie fortifikačného staviteľstva svojho druhu v 19. storočí, ale umožní i vytvorenie rekreačno-oddychovej zóny pre obyvateľstvo Komárna, ako i pre rozrastajúci sa medzinárodný turistický ruch v meste.

Slovník vybraných termínov

Zoznam použitej literatúry

Bochenek Ryszard: Od palisád k podzemním pevnostem.
Praha 1972.

Filous Jozef: Pevnost Komárno – několik poznámek k minulosti.
Svaz čs. rotmistrů – odbočka v Komárne. Komárno 1930.

Gerő László: Magyarországi várépítészet.
Budapest 1955.

Kecskés László: Komárom erődrendszere.
Műemlékvédelem XXII. évfolyam, 3. szám. Budapest 1978.

Kecskés László: Komárom az erődök városa. Budapest 1984.

Kolektív autorov: Súpis pamiatok na Slovensku,
zväzok II. Bratislava 1968.

Lichner Ján: Stavebný charakter mestských hradieb a opevnení za čias tureckého nebezpečenstva na Slovensku.
Vlastivedný časopis XIII/1. Bratislava 1964.
Romaňák Andrej: Pevnost Terezín.
Ústí nad Labem 1972.

Rovács Albín: A Komáromi vár leszerelése.
Komáromi Lapok XXII/30. Komárno 1901.

Szinnyei József: Komárom 1848/49-ben.
Budapest 1887.

Takács Sándor: Lapok egy kis város múltjából.
Komárom 1886.

Tok Vojtech: Komárňanská pevnosť.
Komárno 1974.

Závadová Katarína: Verný a pravý obraz slovenských miest a hradov ako ich znázornili rytci a ilustrátori v XVI., XVII. a XVIII. storočí.
Bratislava 1974.
Slovenčina
Top